100. výročie vzbury slovenských vojakov v Kragujevaci (2)

Zo spomienok môjho otca - účastníka vzbury: 

            Môj otec pochádzal z hornooravského mestečka Tvrdošín. Narodil sa v roku 1900. Veľmi skoro mu zomrel otec. Keď začala I. svetová vojna mal 14 rokov. Spomínal: "Ako chlapec som sa  pozeral na regrútov s plačom vyprevádzaných do vojny ich rodínami a priateľmi mysliac si, že sa nás vojna nedotkne a predsa. V decembri 1917 nám odvedeným chlapcom bolo oznámené, že budeme rukovať. Keďže do konca decembra  nás nepovolali, koláče pripravené na cestu a ostatné potraviny sme skonzumovali v domnení, že ostaneme doma. Toto prianie sa nám  nesplnilo, pretože 6. januára 1918 sme narukovali do Trenčína a z tadiaľ sme 8. februára prišli k 71. náhradnému pešiemu praporu do Kragujevca. Tu sme prechádzali tvrdým výcvikom pešieho vojaka. Podmienky v náhradnom prápore boli neznesiteľné. Tie boli jednou z príčin pre vznik vzbury".

            "Nás nováčikov v deň vzbury v nočných hodinách vyhnali z ubikácií na kasárenský dvor. Tam sme dlho stáli a keďže žiadne rozkazy nám neboli dané a najmä potom keď začali do našich kasární strieľať delostrelci z vedľajších kasární, vrátili sme do ubikácií. Po ukončení delostreleckej paľby prišiel k nám desiatnik a vybral si mňa a ešte jedného nováčika z našej čaty a povedal nám, že musíme ísť s ním. Oznámil nám, že dostal rozkaz od veliteľov, aby sme išli do mesta a tam upovedomovali našich vojakov, aby sa ihneď vrátili do kasární. Počas pochôdzky sme počuli svišťanie drôtov. Išli sme za týmto zvukom. Zrazu desiatnik zakryčal na vojaka krstným menom, ktorý bol na stĺpe, aby z neho zišiel dolu. Bol to jeho kamarát, ktorý prestrihával drôty. Potom mu nadával a uviedol mu aj následky, ktoré ho môžu za to postihnúť. Nám ostro pripomenul, že sme nič nevideli a so žiadnými vojakmi sme sa v meste nestretli. Keď sme z mesta prišli do kasární vojaci sa už zoraďovali do nástupov. My sme sa k ním pridali. Potom sme stáli nastúpení niekoľko hodín a počúvali vyhrážanie veliteľa 71. náhradného pešieho práporu pplk. Marxa a ostatných dôstojníkov. Žiadali nás, aby sme uviedli mená vzbúrencov, avšak žiaden z nás sa neprihlásil, že chce niečo povedať. Potom začalo vyšetrovanie, na ktoré pozývali veľa vojakov. Počas vyšetrovania sme nesmeli kasárne opustiť. Podôstojníci nás mali sledovať, či sa spolu nerozprávame o vzbure. Medzi nami zavládol pocit strachu o náš osud. O výsledkoch vyšetrovania sme sa dozvedeli až po vynesení rouzsudku, ktorý nás šokoval".

            K svojmu priateľovi popravenému vojakovi Karolovi Miklušičákovi môj otec uviedol: "V náhradnom prapore sa vojaci podľa obcí a žúp vzájomne vyhľadávali a rozprávali o pomeroch doma. Stretol som sa s Karolom Miklušičákom z Námestova. Patril k starším a skúseným vojakom, ktorí sa vrátili z ruského zajatia. My nováčkovia sme ho obdivovali najmä preto, lebo bol držiteľom striebornej a bronzovej medaily Za chrabrosť, a tiež mu bol udelený Karolov kríž. Jeho vinou malo byť, že navádzal vojakov k vzbure, čo si myslím, že sa nedokázalo. Aj napriek tomu bol odsúdený k trestu smrti. Posledný krát som ho videl v deň  popravy 8. júna 1918 medzi odsúdenými vojakmi pochodujúcimi na popravisko. Na popravovaných vojakov zastrelením sme sa museli pozerať. Mala nám slúžiť ako výstraha do budúcna".

            K ďalším udalostiam uviedol: "Po poprave 44 slovenských vojakov bolo ihneď vykonané rozdelenie vojakov 71. pešieho náhradného práporu k bojovým útvarom. Pri ich zaraďovaní k jednotkám sa bral zreteľ na to, aby nebolo viac slovenských vojakov v jednej skupine z obavy vzniku rebélií. K bojovým útvarom z Kragujevca sme odišli 15. júna 1918. Ja som bol zaradený s niektorými slovenskými vojakmi k 16. chorvátskemu pluku, ktorý po predchádzajúcich bojoch bol veľmi zdecimovaný. Do konca vojny som bol zaradený v prvej línii, v ktorej som prekonal nielen otravu plynom ale aj zranenia od delostreleckých granátov. Chorvátski vojaci nás slovenských vojakov považovali za zradcov a hrubo sa k nám chovali. Avšak našli sa aj medzi nimi vojaci, ktorí boli presvedčení o nezmyselnosti vojny".

            "Dostal som na frontu list od brata, v ktorom mi oznámil, že matka leží na srtelnej posteli. To ma viedlo k tomu, že som sa prihlásil dobrovoľne do jednotky, ktorá mala dopraviť z miesta bojov do zázemia časti zostreleného talianskeho lietadla dúfajúc, že za tento čin dostanem sľúbenú dovolenú. Pri tejto akcii zahynulo veľa našich vojakov. Namiesto dovolenky som dostal medailu. Domov som sa vrátil až po skončení vojny".

            V Tvrdošíne viacerí  účastníci 1. svetovej vojny sa v nedeľu popoludní stretávali u lavičky pri kostole.  Hovorili o vojnových zážitkoch a o svojom utrpení. Tam chodil občas aj môj otec, ale o vojne málo hovoril. Počúvanie výpovedí frontových vojakov o zverstvách vojny bolo pre mňa šokujúce. Často ma otec posielal domou, aby som ich nepočúval. Niektorí učitelia sa snažili  otca priviesť do školy, aby tam hovoril deťom o vojne. Odmietol každú ponuku s odôvodnením, že nebude hovoriť o tom ako pri útokoch zasiahnutí vojaci padali na zem a tam v bolesiach umierali a nebude hovoriť ani o tom ako mŕtvych vojakov výbuchy delostreleckých granátov zo zeme vyhadzovali, aby na ich miesto pochovali iných. Slovenskí vojaci pochádzali väčšinou z chudobných rodín, ktorí s talianskými vojakmi sa nikdy predtým nestretli a nič zlého si neurobili a napriek tomu sa mali navzájom zabíjať, pretože si to priali bohatí a mocní tohoto sveta.

            S veľkým ohlasom prišiel v roku 1957 do kin film "Štyridsaťštyri", pochádzajúci od režiséra P. Bielika. (Pozn. Celkový počet usmrtených slovenských vojakov v súvislosti so vzburou  bol 50). Môj otec si ho prezrel a povedal o ňom otvorene, že jeho dej ale aj obsahová náplň je vzdialená od skutočností a  atmosféry, ktoré boli medzi vojakmi 71. náhradného pešieho práporu v dobe udalostí. Dominujúca je v ňom emócia, brániaca divákovi detailnejšie vniknúťdo historických udalostí a vytvoriť si realny obraz o vtedajšej kríze v spoločnosti. Ešte že je tu historické dielo Mariana Hronskeho "Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci", pravdivo popisujúce tragickú udalosť – popravu 44 slovenských vojakov v Kragujevci. Je dôstojným prínosom do našich dejín, práve preto že je pravdivé.

Autor: plk. v.v. Doc. JUDr. Ľudovít Letošťák, CSc.