Pred sto rokmi sa slovenskí vojaci 71. náhradného pešieho práporu v Kragujevci postavili proti pokračujúcej vojne, ktorá mala zachrániť upadajúcu politickú a hospodársku moc Rakúska-Uhorska a jeho spojencov. Masové popravy nevinných ľudí, teror, vykonštruované zločiny, naháňanie strachu, kruté tresty za nepatrné previnenia boli prostriedkami často využívanými štátnou mašinériou na udržanie jej moci. Dôkazom toho je aj poprava 44 slovenských vojakov, ktorá prispela k mobilizácii pokrokovo zmýšľajúcich ľudí k urýchleniu porážky Rakúska-Uhorska – žalára národov. 

O histórii 71. pešieho pluku:

C. a K. peší pluk ( K.u.K. Infanterieregiment Nr. 71 ) bol vytvorený 1. februára 1860 v  Benátkach. Bol zložený z vojakov prevelených od zdecimovaných peších plukov č. 8 (Brno), č. 12 (Komárno) a č. 54 (Olomouc) po bojoch v severnom Taliansku. Po krátkej dobe od jeho vzniku  sa z Benátok presťahoval do Padovy a nakoniec do Petrovaradína, kde do roku 1864 pacifikoval revolučné snahy srbov o ich samostatnosť. Narastajúca hrozba vojny medzi Habsburskou  monarchiou a Pruskom v roku 1866 prinútila vtedajšie velenie habsburskej armády urobiť novú dizlokáciu svojich vojsk. V rámci nej bol 71. peší pluk premiestnený do Moravskej Třebovej a krátko potom nasadený do bojov proti postupujúcej pruskej armáde (Tovačov, Dub, Rokytnice a Dluhonice na Morave). V týchto bojoch zahynulo veľa vojakov pluku. Mnoho historikov prikladá príčinu  prehratej vojny s Pruskom zlému veleniu bojujúcim útvarom ale aj  zastaralej výzbroji, ktorá dlhodobo pretrvávala v Habsburskej monarchii. Po uzatvorení prusko-rakúskeho mieru sa pluk presťahoval do Terezína, avšak niektoré jeho jednotky boli dizlokované v Brne, Louke (Klosterbruck) pri Znojme, Mostare a tiež vo Viedni. V roku 1878 bol pluk premiestnený do Bosny na potlačenie povstania. Na okupácii Bosny a Hercegoviny sa podieľal v rokoch 1880 -1882.  V roku 1882 velenie pluku a jeho  dva poľné prápory ako aj náhradný prápor boli premiestnené do Trenčína. V meste boli pre pluk vybudované nové kasárne s názvom "Fridrichove kasárne". V dobe mieru ale aj počas I. svetovej vojny do pluku boli zaraďovaní takmer vojaci z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy. V rámci novovytvotenej organizácie armády v Rakúsku-Uhorsku v roku 1890 bol pluk zaradený do 27. pešej brigády (Bratislava), ktorá patrila do  14. pešej divízie (Bratislava) a tá do V. zboru (Bratislava) zaradeného do I. armády Rakúska-Uhorska.  

V 1. svetovej vojne 71. peší pluk bojoval na začiatku na ruskom fronte. Dosiahnuté úspechy v boji slovenskí vojaci draho zaplatili svojou krvou. Medzi nimi sa postupne zosilňoval odpor bojovať proti ruským bratom - Slovanom. Mnoho z nich dezertovalo do Ruska. Na zabránenie pokračujúcim dezerciám velenie rakúsko-uhorskej armády rozhodlo v novembri 1916 stiahnuť z východného frontu 14. pešiu divíziu, do ktorej patril aj 71. peší pluk a nasadiť ju na taliansky front.   Tam pluk bojoval proti jednotkám 3. talianskej  armády, kde padlo veľa jeho vojakov.  Počas zimy, na prelome rokov 1916 – 1917, jeho bojová činnosť ako aj protivníka prešla do pozičnej vojny. To sa však na jar v roku 1917 zmenilo, boje sa zintenzívnili. V nich bujujúce strany sa vzájomne vyčerpávali častými pešími útokmi podporovanými delostreleckou paľbou. Po nich bol 71. peší pluk stiahnutý z frontovej línie, avšak  po krátkom odpočinku a doplnení čerstvými silami znova na jeseň 1917 bol nasadený do veľkej nemecko-rakúskej ofenzívy proti talianskej 3. armáde. Útočil  v zostave Sočskej armády. Bojoval  na úseku Ponte di Piave, ktorý bol silne bránený protivníkom. V tejto ofenzíve s veľkými stratami sa prepravil na druhý breh Piavy a po prekonaní 3 obranných línií protivníka postúpil až k Martini. Počas bojov zajal 1200 talianskych vojakov. Ofenzíva sa však za osem dní vyčerpala a ďalej nepokračovala. Toho príčinou bola nielen prudko rozvodnená  rieka Pijava ale aj  nedostatok zásob nutných pre udržanie bojaschopnosti. Veľké straty  na životoch vyvolali v radoch obyčajných vojakov nespokojnosť a pokles bojovej iniciatívy. Zlé zásobovanie potravinami negatívne pôsobilo na vojenskú disciplínu. 

71.peší pluk mal náhradný prápor v Kragujevci, ktorému velil pplk. Artur Marx. Vojaci po krátkom výcviku boli z neho odveľovaní na frontu na doplnenie bojových strát pluku. Poslední nováčkovia k náhradnému práporu nastúpili 14. februára 1918. Boli zaradení do dvoch rôt. Každá rota mala 6 čiat. K náhradnému práporu po niekoľkých týždňoch od príchodu nováčkov boli zaraďovaní aj navrátilci z ruského zajatia. Tí sa mali v náhradnom prápore "morálne očistiť od zrady cisára", ktorú spáchali tým, že sa dostali do zajatia. Aj oni po krátkom výcviku mali byť opätovne zaradení k 71. pešiemu pluku bojujúcemu na talianskom fronte.

Navrátilci čoraz viac prejavovali nespokojnosť s pomermi v náhradnom prápore. Každú chvíľu očakávali odvelenie na front, o ktorom vedeli, že v ňom Rakúsko-Uhorsko s jeho spojencami bude porazené. Neustále sa u nich zosilňovali tendecie postaviť sa na odpor proti veliteľom v prápore a zabrániť, hoci aj vzburou, ich odchodu na front. Konkrétne opatrenia však k tomu navrátilci nevykonali. K otvorenému prepuknutiu nespokojnosti prispela náhoda. Vo večerných hodinách 2. júna 1918 sa vracala skupina vojakov z vychádzky. Medzi nimi bol navrátilec Martin Riljak, ktorého určil šikovateľ Bednár k raportu pre jeho hlučné správanie. Jeho odpor proti Bednárovi prerástol do osobných potyčiek, ku ktorým sa pripojili ostatní vojaci. Šikovateľ Bednár bol vojakmi fyzicky napadnutý, čo prerástlo postupne do vzbrury. Živelne vzniknutú vzburu sa snažili navrátilci organizovať a usmerniť jej postup. To sa im nepodarilo. Vzbúrení vojaci boli veľmi slabo vyzbrojení, chaoticky sa po kasárňach ako aj mimo nich pohybovali, a to bez akejkoľvek pomoci z vonku. To viedlo k rýchlemu potlačeniu vzbury vojakmi súsednej posádky, a to dragúnmi ako aj horským delostrelectvom, ktoré do kasární vzbúrencov strieľalo. Jej aktérov po niekoľkých dňoch vyšetrovania postavili pred súd, ktorý nad 44 vojakmi vyniesol trest smrti zastrelením. Rozsudok bol vykonaný 8. júna 1918 na Stanovljanskom poli (vojenská strelnica a cvičisko).

Po kragujevskej vzbure koncom júna 1918 zaujal 71. peší pluk znova obranu na rieke Pijava, v ktorej zostal až do konca októbra 1918. Posledná ofenzíva Nemecka na frontoch vo Francúzsku a Rakúsko-Uhorska v severnom Taliansku skončila veľkým neúspechom. Na rozdiel od toho ofenzíva dohodových mocnosti, ktorá začala  24. októbra 1918  na talianskom fronte bola veľmi úspešná. Počas nej do talianskeho zajatia padla asi tretina vojakov 71. pešieho pluku a z nich asi 1/3 vstúpila do česko-slovenského legionárskeho vojska v Taliansku. Vojakom 71. pešieho pluku po odchode dôstojníkov od jednotiek už nič nebránilo opustiť frontovú líniu a odísť domou. Tak to urobili aj ostatní slovenskí vojaci zaradení u iných jednotiek. 11. novembra 1918 bola podpísaná zmluva medzi bojujúcimi stranami definitívne ukončujúca vojnu, ktorej sa neskoršie dostalo pomenovanie  "I. svetová vojna".

Autor: doc. JUDr. Ľudovít Letošťák, CSc.