V posledných piatich rokoch som sa po tretí krát zúčastnil pietneho aktu pri Národnom pamätníku na pražskom Vítkove. Praha má v tento deň štátny sviatok ČR na rozdiel od Bratislavy, vždy dojme svojou atmosférou a celou radou podujatí, ktorými si Češi pripomínajú ukončenie II. svetovej vojny a oslobodenie Československa od fašizmu. Ráno 8.mája ma pri odchode z hotela ihneď upútali električky vyzdobené štátnymi zástavami a obyčajní ľudia s rodinami premiešaní s vojnovými veteránmi, členmi Sokola vo svojich historických rovnošatách a „legionári“ členovia Českej a Slovenskej obce legionárskej, náhliaci sa na veľkú slávnosť pod mohutnou jazdeckou sochou Jána Žižku. Slávnosť, na ktorej sa vzdáva česť nielen českým ale aj československým vojakom teda aj Slovákom bojujúcim na všetkých frontoch II. svetovej vojny. Koniec koncov českí a slovenskí vojaci umierali pri oslobodzovaní severného Slovenska v jednotkách 1. československého armádneho zboru od Dukly až po Žilinu. Slovensko tu pripomína aj defilé historických zástav zo slovenským znakom a koruhvami darovaným našimi mestami  československým útvarom dislokovaným na Slovensku. Človeku až zovrie srdce pri pomyslení, že takýto hold československým vojakom nevzdávame pri tejto príležitosti na Slovensku. Pre ľudí, ktorí vidia po prvý krát hrob neznámeho vojaka znamená vstup do kolumbária Národného pamätníka nezabudnuteľný zážitok. Taká úcta, aká sa tu venuje vojakom oboch našich národov  od Zborova po Duklu, teda legionárom a padlým čechoslovákom na frontoch II. svetovej vojny, českým vojakom - obetiam zahraničných misii, je pre slovenských vojakov len snom. Korene vojenských tradícii hľadáme v dávnej minulosti a na najdôležitejšie obdobie našich dejín zabúdame.

Jaroslav Junek, veľmajster Cechu puškárov a delostrelcov v Bratislave