Dňa 25. novembra si pripomíname 125. výročie narodenia vojaka-hrdinu, ktorý bojoval za našu slobodu a vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov ako práporčík a dôstojník v radoch československých légii od roku 1916. Zúčastnil sa bojov pri Zborove a Bachmači. Velil čate, rote a dočasne aj práporu. Do vlasti sa vrátil v roku 1920 v hodnosti kapitána. V roku 1921 nastúpil do činnej služby v čs. armáde. V roku 1937 bol povýšený do hodnosti podplukovníka pech., bol profesorom maďarčiny na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a vykonával funkciu pobočníka veliteľa 14. pešej brigády. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava bol z armády v marci 1939 prepustený. Zapojil sa do protifašistického odboja a organizovania vojenskej odbojovej organizácie „Obrana národa“ na Morave. 5. júna 1939 odišiel do Poľska, kde sa stal členom čs. vojenskej skupiny v Krakove. Po vytvorení Českej a Slovenskej légie sa jej príslušníci presunuli 18.9. 1939 na územie obsadené Červenou armádou. Po internácii organizoval odsun príslušníkov čs. jednotky do Francúzska a Palestíny. Od februára 1942 začal organizovať čs. jednotku – 1. čs. poľný prápor v Buzuluku. Jednotka sa v marci 1943 zúčastnila bojov o ukrajinské mesto Sokolovo. V máji 1943 prevzal velenie 1. čs. samostatnej brigády a bol povýšený do hodnosti plukovníka. Brigáda sa zúčastnila bojov pri oslobodzovaní Kyjeva. V januári 1944 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Po reorganizácii brigády ako súčasti 1. čs. armádneho zboru bola pod jeho velením nasadená 8.9. 1944 do Karpatsko-duklianskej operácie. 9.9. 1944 prevzal velenie 1. čs. armádneho zboru v priestore Duklianskeho priesmyku. Po vstupe na územie Slovenska pokračoval 1. čs. armádny zbor pod jeho velením v oslobodzovaní Slovenska až po L. Mikuláš. Dňa 4. apríla 1945 sa stal ministrom obrany čs. vlády v Košiciach a následne hlavným veliteľom čs. brannej moci. V priebehu mája 1945 bol povýšený na divízneho a armádneho generála. V päťdesiatych rokoch sa nevyhol perzekúciám tak, ako celý rad iných dôstojníkov, ktorí bojovali za našu slobodu. V decembri 1952 bol na žiadosť z Moskvy prepustený z väzby. V roku 1968 pri rozhovore s redaktorom Roľníckych novín K. Hájkom to komentoval nasledovne : „Ale ak si myslíte, že moje prepustenie bolo ľahkou vecou, tak to sa mýlite. Prišiel ma navštíviť do väzenia Karol Bacílek odovzdal mi pozdrav od Klementa Gottwalda a povedal, že moje väzenie je viac-menej omylom. Ale prečo tu teda sedím, hovorím Bacílkovi. Báli sme sa, aby ste nám neutiekli alebo, aby ste nespáchali samovraždu povedal on“. Po prepustení pracoval na JRD v rodnom Hroznatíne. Na nátlak sovietskych predstaviteľov bol v roku 1954 aktivovaný a ustanovený do funkcie náčelníka Vojenskej akadémie v Prahe. Keď prišiel do Československa na návštevu Chruščov, pýtal sa hneď na Svobodu. Svobodu museli nepriamo rehabilitovať (bez medializácie). Chruščov sa vyjadril o tom, ako si sovietsky ľud váži Svobodu a vyslovil svoj názor, že by Svoboda mal byť členom vlády. Dňa 30. marca 1968 bol zvolený 282 hlasmi z 288 za prezidenta ČSSR. Armádny generál Ludvík Svoboda sa tešil na Slovensku veľkej podpore a najmä staršia generácia si ho pamätá nielen ako osloboditeľa, ale aj ako mimoriadne ľudského a empatického človeka. Mal rád Slovákov, naše hory najmä Vysoké a Nízke Tatry, Slovenské rudohorie a Slovenský kras. Pri návšteve Slovenska nikdy nezabudol navštíviť miesta, kde sú pochovaní jeho „ kluci “. Armádny generál Ludvík Svoboda je dvojnásobným čestným občanom Svidníka. Obec Svidník mu udelila čestné občianstvo 21. 4. 1946 a mesto Svidník 23. 5. 1968. Ako veliteľ I. československého armádneho zboru sa pri oslobodzovaní Svidníka výrazne zapísal do histórie tohto kraja. Počas frontových dní zabezpečoval pre civilné obyvateľstvo potraviny, vo vojenských kuchyniach sa dal najesť zúboženým, vyhladovaným deťom. V povojnových rokoch prikázal na našom území opravovať rozbité mosty a cesty, odminovávať úrodné polia, obnovovať život pod Duklou. Najväčším darom pre občanov bolo postavenie prvej barakovej nemocnice, neskôr novej modernej nemocnice, nesúcej jeho meno. Obyvatelia Svidníka si jeho nezištnú pomoc nesmierne vážia. Vážime si ho dnes aj my vojaci či už v činnej službe alebo vo výslužbe. Je nám veľkým vzorom a príkladom vlastenca. Sme hrdí na to, že v Bratislave nesie jeho meno nábrežie medzi mostami SNP a Lafrankoni. Armádny generál Ludvík Svoboda nie je len vojenský veterán dvoch najväčších svetových vojen 20. storočia, ale aj veliteľ, ktorý sa ako legionár zaslúžil o vznik ČSR a v bojoch s nacistickými vojskami vybojoval so svojimi vojakmi slobodu obyvateľom v troch krajinách východnej a strednej Európy. Je to skutočná legenda, ktorá sa zapísala do histórie našich národov i keď sa dnes niektorí ľudia ako napr. redaktor Železný v Českej televízii uchyľujú k jeho dehonestácii a urážkam. Nie bezdôvodne sa pred 52 rokmi na námestiach Česka a Slovenska objavovali heslá "Zo Svobodom za slobodu".

V článku boli použité texty :

doc. PhDr. Jozefa Bystrického, CSc VHÚ Bratislava

Ivana Štubňu z DAV DVA

článok Ludvík Svoboda z web. sídla mesta Svidník

L. Svoboda: Cestami života I, Naše vojsko, Praha 1971