Aj v dobe delostrelectva kedy sa nabíjali hlavne ústim vznikali pokusy o skonštruovanie raketových zbraní.  K prvým takýmto zbraniam patrili už známe čínske  „lietajúce šípy“, používané v 13. storočí pred n. l. Prešlo niekoľko storočí a konštruktéri delostreleckých zbraní začali uvažovať o možnosti využitia raketového pohonu na udelenie kinetickej energie strelám. Delostrelecké zbrane nepochybne ukázali na bojiskách svoje opodstatnenie, avšak boli však drahé, na prepravu ťažké a manévrovateľnosť s nimi po bojisku, aj napriek dobre vycvičeným obsluhám, zaostávala za potrebami modernizujúceho sa boja. Pokusov bolo veľa. Najväčšie úspechy dosiahli  anglickí a ruskí konštruktéri. Ani armáda Habsburskej monarchie nenechala vývoj raketových zbraní bez povšimnutia. Už v roku 1808 vzniklo niekoľko ich druhov, ale so zaradením do armády sa s nimi neponáhľalo. Tie, o ktorých sa predpokladalo, že majú vhodné vlastnosti boli do armády na vyskúšanie dodané.  Za tým účelom vznikla aj raketová rota. Konštrukcia rakiet bola jednoduchá. Mali tvar valca zhotoveného z plechu v prednej časti vyúsťujúceho do kužeľa. V tejto časti bola umiestnená výbušnina – čierny strelný prach, ktorá bola prekážkou oddelená od hnacej náplne. Základom tejto náplne bol čierny strelný prach, ktorého  intenzita horenia bola upravená na nižšiu rýchlosť horenia aká bola u výmetných náplni pre delostrelecké zbrane. Vytvorené  expandujúce plyny prechádzali buď šikmo postavenými triskami, alebo rovno postavenými triskami, za ktorými boli šikmo postavené krídelká. Tie mali usmerniť výtok hnacej náplne tak, aby rakete udelili rotáciu potrebnú na stabilizáciu počas letu. Zaujímavým vývojom prešli aj zapaľovače na iniciovanie výbušniny uloženej v rakete. Niektoré iniciovali pyrotechnický oneskorovač už pri štarte rakety a to vznikom spätného nárazu. Po určitom čase od iniciácie iniciovali výbušninu uloženú v rakete. Iné druhy zapaľovačov k iniciácii potrebovali náraz do tvrdého objektu atď. Zapaľovače boli umiestňované v hlavovej časti rakety, avšak boli úspešne vykonané pokusy aj s dnovými zapaľovačmi. Tie boli iniciované v počiatočnom štádiu zápalu  výmetnej náplne a podľa nastaveného oneskorenia iniciovali výbušninu v rakete. Hmotnosť výbušniny v raketách neprevyšovala 10% z celkovej ich  hmotnosti. Z uvedeného vyplýva, že deštrukčný účinok na zasiahnuté objekty nesplnil očakávanie vojenských veliteľov. Črepinový účinok, vzhľadom k tomu že ich povrch bol vyrobený z plechu, bol veľmi malý. U tých rakiet, ktoré boli naplnené zápalnými zmesami a po ich dopade došlo k jej rozhodeniu do okolia a následnému  zapáleniu horľavých objektov, bola väčšia spokojnosť veliteľov. Vyskúšali sa aj  rakety, ktoré mali plniť funkciu odovzdávania signálov veliteľom na bojisku.

     K zaradeniu rakety s názvom Halle 1846  do výzbroje habsburskej armády došlo v roku jej označenia. Na jej skonštruovaní mal najväčšie zásluhy inžinier  Wiliam Halee. Stabilizáciu jeho rakety rotáciou počas letu zabezpečovali tri výtokové trysky so šikmo postavenými lopatkami, nachádzajúce sa v zadnej časti rakety.  Tento druh rakiet bol vyrábaný v dvoch kalibroch   50,8 mm a 76,2 mm (2 a 3 palce). Neskoršie po ich zavedení do habsburskej armády záujem o ne prejavila aj americká armáda. Od jej konštruktéra odkúpila plány za 20 000 dolárov. Odpaľovanie rakiet sa vykonávalo z trojnohých podstavcov o hmotnosti cca 10 kg. Bolo možné na nich nastaviť námer v rozsahu 0 – 90° a odmer 0 – 180°. Podstavce mali dva druhy systémov odpaľovania rakiet a to perkusný systém,  pri ktorom po uvoľnení stlačený zápalník pružinou uderil  na zápalku a takto inicioval traskavú zmes a druhý starší spôsob zápalu využíval systém trecích zapaľovačov. Aj vedenie rakety pri štarte malo dva systémy. K starším patrilo trubkové vedenie rakety a k novším systémom lištové vedenie rakety. Dostrel rakiet (až 1200 metrov) sa vyrovnal dostrelu poľných diel. V presnosť zásahu cieľa boli na tom lepšie delá a to odsúvalo rakety do pozadia. V roku 1869 boli z armády vyradené. Zachované správy podávajú dôkazy o tom, že aj po tomto roku boli ešte použité v Dalmácii pri potlačovaní protihabsburgských povstaní. Je pravdepodobne, že sa ich armáda chcela čo najskôr zbaviť, pretože očakávania veliteľov neboli splnené.

Autor : Ľudovít Letošťák